Other languages – Slovak
Lajos Kassák Majster obrazovej architektúry
Írta: Lajos Kassák
Časť z filmu ?Lajos Kassák majster obrazovej architektúry?.
Preklad Jitka Rožňová. Film sa premietal na výtvarnom festivale ?Kassák a MADI dnes? v Bratislave a v Nových Zámkoch
Réžia Boris Zsigmondi.
?Nerád sa pozerám do zrkadla, nechcem vidieť, čo sa na mne tvorí a čo sa búra. Môj priateľ fotograf ma nahovoril, aby som sa postavil pred objektív jeho fotoaparátu. Som to skutočne ja? ? zisťujem prekvapene. Človek, nemilosrdne vyformovaný človek s čudným klobúkom na hlave. Mám osemdesiat rokov. Nepokorený ako tulák, farmár z divokého Západu či vydedenec cirkvi. Dostal som sa niekam na koniec sveta, akoby som na tomto svete žil sám, akoby som ani nežil na tomto svete. Ukrytý za hlbokým pohľadom, zovretými perami. Som to ja. Namôjveru, som to ja.?
Kassák: Som to ja vo svojej fyzickej podobe i svojom umení. Môžem povedať, že táto výstava v určitom zmysle reprezentuje moje názory a snaženie. Teraz som dovŕšil svoje osemdesiate narodeniny. Tá cesta bola dlhá, a ako som napísal v jednej zo svojich básní: bola posiata tŕním a úlomkami železa. Ale teraz som sa dostal na vrchol kopca, a keď sa porozhliadnem, musím podotknúť, že na tú cestu som sa vydal s modernou frakciou maďarských umelcov, spolu s Kernstokom, potom s aktivistami, s ktorými som vyrastal a spolu s ktorými som zápasil. Neskôr som odišiel z Budapešti do Paríža, v Paríži som sa po prvýkrát stretol s Picassom a Braquem. Vtedy som začal vážnejšie pracovať a zoznámil som sa s gardou moderných ruských umelcov ? s Malevičom, Tatlinom, Lisickým.
V roku 1921 som vytvoril svoje prvé konštruktivistické obrazy. Môj spoločenský postoj a umelecké presvedčenie sa formovalo na základe zákonov architektúry. Preto som svoje obrazy nazval obrazovou architektúrou. Nie náhodou, charakterizovalo ich hľadanie rovnováhy, čistota a exaktnosť. Myslím si, že umelcova úloha je vtedy zdravá, vtedy dokáže odolávať času, keď prezentuje zákony architektúry. O svojich výtvarných teóriách a snažení som v roku 1921 písal v prvom manifeste, ktorý vyšiel aj v mojom časopise ?Ma? (Dnešok).
?Obrazová architektúra sa na nič nepodobá, nič nevyrozpráva, jednoducho jestvuje, podobne ako sú ohraničené mestá, oboplávateľné moria a preblúditeľné lesy. Takže obrazová architektúra viac nie je obrazom v akademickom slova zmysle, plní v našom živote úlohu aktívneho spoločníka, je symbolom vesmíru, ku ktorému sa treba pripojiť. Obrazová architektúra nestavia do vnútra plochy, ale smerom von z nej. Plochu berie ako daný fundament, na seba naukladanými farbami a tvarmi vstupuje do reálneho priestoru. Obrazová architektúra stavia na plochu, nechce umrieť na stene. Obrazová architektúra je totiž umenie, umenie je o tvorení a tvorenie znamená všetko.?
Kassák: V roku 1919 som emigroval do Viedne a šesť rokov som žil mimo svojej krajiny. Počas svojho viedenského pôsobenia som sa naplno oddal výtvarnej činnosti. Nikdy som nepatril ku žiadnej skupine, ale spolu s modernými skupinami som smeroval k jednému cieľu. Stretol som sa s dadaizmom a surrealizmom, no nikdy som nebol dadaistom ani surrealistom. Keď sa však dnes v zahraničí organizuje dadaistická alebo surrealistická výstava, vždy ma pozvú ako hosťa. Vytvoril som typografické kombinácie, mám obrazy, ktoré ma lákajú k dadaistom, šiel som ich cestou. Potom nasledoval automatizmus snov a surrealizmus, s ktorým som cítil spriaznenosť, pretože rozprával aj o veciach vytušiteľných, približoval veľkosť kozmu a v rámci neho aj náš život. Podľa môjho názoru je surrealizmus z tohto hľadiska oveľa sugestívnejší ako realizmus alebo naturalizmus. Tvoril som dadaistické obrazy, robil som typografické kombinácie a koláže. Koláž vniká lepením, to znamená, že mi napr. chodí desať magazínov, v nich sú uverejnené čiernobiele alebo farebné obrázky a z ich rozstrihaných kúskov vytváram nový celok, jeden nový obraz. Prečo to robím? Chcem dokázať, že človek s tvorivým duchom môže aj z protikladných, rozstrihaných častí vytvoriť novú skutočnosť, nový realistický predmet. Je teda dôkazom toho, že umelec neustále tvorí, dokáže tvoriť zo všetkých materiálov, alebo aspoň každý materiál dokáže pretvoriť. Neviem, či mi to slúži alebo neslúži ku cti, ale isté je, že v 1922 som sa zaoberal aj divadelným výtvarníctvom. Vo Viedni už existovalo tzv. Malé moderné divadlo a mladí umelci tam robili to, nad čím si tí terajší lámu hlavu, či to vôbec majú urobiť.
?Postavíme obrovské mrakodrapy a ako hračku dvojníčku Eiffelovej veže, mosty a na námestia nové značky z dunivej ocele, na zdochnuté koľajnice vysotíme zavýjajúce ohnivé lokomotívy, nech sa blyštia a rozbehnú sa po tratiach ako očarujúce meteority po oblohe. Namiešame nové farby, pod hladinou morí natiahneme nové káble a splodíme potomkov so zrelými, slobodnými ženami, aby ich kolísala zem a tešili sa noví básnici, ktorí spievajú pred nami v Ríme, Paríži, Moskve, Berlíne, Londýne a v Budapešti.?
Kassák: Na Vianoce v roku 1926 som sa zo šesťročnej emigrácie vrátil domov s myšlienkou, že pokiaľ je to možné, musíme začať pracovať. Hranice krajiny som prekročil s rozhodnutím, že budem pokračovať vo svojej výtvarnej tvorbe. Žiaľ, čakala ma atmosféra, ktorá mi neumožňovala v plnej miere realizovať svoje výtvarné experimenty, a tak som bol prinútený pokúsiť sa o niečo v literárnej oblasti. Samozrejme, moja predstava sa spájala s vydávaním časopisu. Mal som vytvorenú koncepciu, podľa ktorej som chcel tendenciu časopisu ?Dnešok? v inej forme a podobe preniesť a pokračovať v nej v časopise ?Dokument?. Žiaľ, to bol jediný časopis, ktorého vydávanie som po roku a pol zastavil, pretože sa nestretol so žiadnym ohlasom. O dva mesiace na to som inicioval ďalší časopis pod názvom ?Práca?, ktorý nebol ani tak literárny a umelecký, ako skôr spoločenský. Zaoberal sa rôznymi otázkami od pedagogiky, spoločenských vied, filozofie až po umenie a za krátky čas si získal čitateľskú základňu medzi odborárskymi robotníkmi a univerzitnými študentmi. Tento časopis žil desať rokov bez akejkoľvek vonkajšej podpory, bol rentabilný vo svojom úzkom kruhu vďaka jeho predplatiteľom a čitateľom. Zanechal výraznú stopu v duchovnom živote mladých a prebudil ich záujem ? v Maďarsku sa spustila tzv. ilegálna činnosť mládeže.
?Kníšu sa doráňané ohnivé steny, len do toho, dvíha sa prach z hrdzavej zeme tvrdej ako mäso, nosom, ústami, ušami načerpávam do seba drásajúci lomoz, napája ma tečúce červené slnko, dlaňami uchopím praskajúce remene, len do toho, nech sa moja sila rozprskne po vesmíre a v mojich žilách nech hučí, duní, preháňa sa závratný rytmus práce.?
Kassák: Uprostred strádania a zápasov sme prežili dni a roky svetovej vojny a prišiel okamih oslobodenia. Pre mňa toto obdobie znamenalo, že som sa znova dostal k redaktorskej práci. Redigoval som oficiálny časopis Maďarskej umeleckej rady pod názvom ?Tvorba?. Svojím zjavom, príspevkami a typografiou to bol to absolútne moderný časopis. Ako propagačný materiál sme ho poslali do zahraničia a dostali sme v tejto súvislosti veľmi pekné listy. Zračilo sa v nich prekvapenie nad tým, že v povojnovom Maďarsku dokážu vyprodukovať takýto časopis. V roku 1948 časopis zakázali. Do jeho redakcie som už dochádzal z Békásmegyeru, kde som aj pracoval, pretože môj budapeštiansky byt bol v ruinách a ja som sa musel vysťahovať. Boli to ťažké roky, navonok som sa stiahol z literárneho a výtvarného života, ale v podstate som naďalej pokračoval vo svojej práci. Literárne som tvoril do písacieho stola a výtvarne som svoje obrazy obracal tvárou k stene. Táto perióda zároveň znamenala v mojom živote zmenu. Som človek dosť inklinujúci k prírode a tam som sa ocitol priamo uprostred nej. Vplyv prírody sa začínal odzrkadľovať v mojich básňach a na mojich obrazoch. Niežeby som som zablúdil do naturalizmu, ale nechal som prírodu bezprostredne na seba vplývať. Tu nadobudli moje básne subjektívnejší, lyrickejší tón, a takisto sa aj moje obrazy premieňali na viac-menej figuratívne. Samozrejme, opäť to neboli životuverné figuratívne obrazy, ale obrazy konštruované, prenesené. Zdá, že toto obdobie sa nieslo v znamení cyklu lyrickejších, jemnejších vyznaní, ktoré tvoria približne stred mojej umeleckej dráhy. Tu som začal aj s konštruktivistickými obrazmi, neskôr s vecnými básňami a s kolážami. Koláže ma zaujímali, pretože som človek, ktorý má blízko k architektúre. Pokúsil som sa o to, ako dokážem z rôznych materiálov vytvoriť nové diela. Myslím, že sa mi to celkom podarilo. V básňach sa prejavovalo konštruované zostavovanie obrazov a v mojich konštruktívnych obrazoch sa prejavila lyrika. Obe smerovania sa znova stretli a má to svoje pokračovanie do dnešných dní. V súčasnosti žijem v Óbude, tu som oslávil svoje 80. narodeniny. Keď si spätne spomeniem, svoje diela a spolu s nimi aj svoj osobný postoj som staval v rovnej línii. Neobišiel ma ani úspech, moja práca sa stretáva s uznaním. Doma som známejší ako básnik, v zahraničí ako výtvarník. V zahraničí som mal veľa výstav, moje obrazy sú inštalované v mnohých svetových múzeách. O mne a svetoznámom Viktorovi Vasarelym vyšiel spoločný album, ktorý prináša šesť farebných obrazov odo mňa a šesť farebných obrazov od neho, odo mňa manifest z roku 1922, od neho manifest z roku 1960. Patril ku generácii, ktorá nasledovala po mne a tiež sa zaoberal konštruktívnym umením. Rozdiel medzi nami je len v tom, že ja reprezentujem stabilitu a on pohyb. Moja tvorivá práca pokračuje s rovnakou intenzitou v literatúre i výtvarnom umení. Takisto s rovnakou intenzitou budujem sám seba.
Stojím pred svojimi obrazmi, pred obrazmi, ktoré som priviedol na svet s veľkým úsilím, ale bez potu, v priaznivej hodine jedného z mojich priaznivých dní, vo svetle a tichu, tak vzdialený od všetkého, tak nedosiahnuteľný z reálneho sveta. Trápila ma rovnaká túžba ako trápi panny, oťažievala vo mne tá istá nehybnosť, aká je v kameňoch, a predsa som pod vplyvom vábivých diaľav vzlietol k farbe, tvaru, línii, ktoré v sebe nesú moju nesmrteľnosť. Teraz som tu, pred obrazom, ktorému chýba tak málo k dokončeniu. Sedím. Zdá sa, akoby som oddychoval, ale o tom nemôže byť ani reči. Zmocňuje sa ma napätie, vediem dialóg so svojím obrazom. Položím mu otázku a on odpovedá. Povie mi, akú neúplnosť ešte na sebe, v sebe cíti. Na to mu ja odpovedám tak, že vezmem štetec, pokúsim sa ho utíšiť a zdokonaliť obraz. Je to veľmi zaujímavý spôsob práce. Stotožňujem sa so svojím obrazom a dokážem sa upokojiť iba vtedy, keď ma k sebe pustí a ja sa k nemu dokážem priblížiť. On je ja a ja som on. Obraz sa odo mňa neodpúta, obraz ma prezentuje.
(MADI art periodical No4)